Na jar sa narodila s čistým štítom.
Dúhové krídla – možno krásna.
Rodina žije v splaškoch,
bola z toho jasná.

Ospalá, mladá, nechala si
slnkom hladkať líčka.
Najprv im takmer sadla na lep,
potom ju skoro zjedla lastovička.

Med lízať, uhýbať,
úschova potomstva vo vybranej potrave.
Zažila všetko...zmoknuté cesty
domov z flámu pešo po tráve.

Už trocha vypĺznutá, zamyslená do posledných lúčov
so svojou históriou zalezie do tajných kútov
mojich okeníc, kde ju inštinktívne čapnem,
a potom mi to celú zimu bude ľúto.